Jednodňový výlet - výlety z mojej ponuky - každý výlet prevážne na jeden deň
Všetky výlety
Poznávací zájazd a zájazdy
Všetky zájazdy
Plán výletov cestovnej agentúry jednodenne-vylety.sk, každý výlet automaticky vo vašej email schránke
Výlety a zájazdy do vašej mail schránky

realizované výlety


Projekt Báthory


Tak v túto sobotu sme absolvovali podľa mňa najnáročnejší výlet tohto roka. Za 17 hodín sme prešli 550 km a v troch krajinách (Rakúsko, Maďarsko, Slovensko) sme navštívili 1 zámok (Deutschkreutz) a 3 hrady (Lockenhaus, Sárvár, Čachtice). Absolvovali sme putovanie po stopách Erzsébet Báthory a na konci tejto cesty sme sa s ňou a jej utýranými obeťami stretli aj naživo!

Ako prvý sme navštívili niekdajší zámok Keresztúr, ktorý sa dnes volá Deutschkreutz a od roku 1966 je majetkom maliara Antona Lehmdena, rodáka zo Slovenska. Jeho majiteľ v ňom má ateliér a galériu obrazov. Pán Lehmden má dnes už 87 rokov, no na svoj vek je veľmi čiperný. Vďaka jeho rozprávaniu, kedy občas plynulo prechádzal zo slovenčiny do nemčiny, ale potom sa znova vrátil k svojej rodnej reči, sme sa dozvedeli, že zámok bol kedysi obohnaný vodnou priekopou, že on ho kúpil doslova ako ruinu bez dverí, okien, so zamurovanými arkádami, s prepadávajúcou sa strechou a úplne vyrabovanú. Za tých 50 rokov, čo tento zámok vlastní, sa ho snažil dať do čo najvernejšej podoby, akú kedysi zámok mával. Zariadil ho aj niekoľkými kusmi historického nábytku a tvrdil nám, že sám spáva v posteli, ktorá je o 150 rokov staršia, ako je zámok, v ktorom býva! Ukázal nám aj okná miestnosti, v ktorej kedysi bývala Erzébeth Báthory a neskôr nás do tej izby aj zaviedol, no to už nás "naťahoval", pretože v tomto zámku Báthory nikdy nebývala. Na týchto miestach, to áno. Ešte v jeho predchodcovi usporiadala zásnuby svojej dcéry a spísala v ňom svoj závet, v ktorom previedla všetok majetok na svoje deti.  Ale zámok, v ktorom sme boli my, síce stojí na základoch toho pôvodného, no je z čias, kedy ona už nežila (postavil ho jej syn Pavol).

Po rozlúčke s pánom Lehmdenom, ktorý nás so širokým úsmevom odprevadil až k autobusu a zakýval nám na cestu, sme sa vydali do Lockenhausu, niekdajšej Léky. Tu stojí hrad z 12. storočia, ktorý je známy hlavne tým, že bol majetkom Maltézskych rytierov a hľadači pokladov tu hľadajú Svätý grál. Nás však tento hrad zaujímal z iného dôvodu. Stal sa majetkom svokra Erzsébet Báthory, Pavla Nádasdyho a po ňom na 5 rokom aj majetkom jeho syna, Františka Nádašdyho, Alžbetinho manžela, čiže aj jej. 

Hrad bol pôvodne, tak isto ako predošlý zámok, dosť schátralý, ale sa ho ujal človek, ktorý ho opravil a pre hrad dokonca získal exponát, ktorý dnes pripomína zločiny grófky Báthoryovej. V mučiarni tu nájdete železnú pannu podobnú tej, ktorú opisuje vo svojej knihe Jožo Nižnánsky. Bola vyrobená až po Alžbetinej smrti, no aj tak pridáva autenticitu miestu, kde grófka preukázateľne tiež zabíjala. Zaujímavý bol komentár sprievodkyne, ktorá nám pri železnej panne povedala, že na tomto mieste strávi obyčajne s turistami najmenej času. Sprevádza totižto hlavne maďarské skupiny a Maďari (tak ako ona) sa v škole učia, že zločiny Erzsébet Báthory sú len výmyslom a preto maďarskí turisti neveria v Báthoryčkine zločiny.

Po obede, na ktorom sme boli v reštaurácii neďaleko Sárváru, nás už čakala perla tohto výletu, rodové sídlo Nádasdyovcov, hrad Sárvár, na ktorom (ako sa hovorí) zabila Erzsébet najviac svojich obetí. Upozorňoval na to aj miestny farár na omši, ktorej účastníčkou bola aj grófka, ktorá mu ale veľmi rázne odkázala, aby si dával veľký pozor na to, čo káže. Na hrade sme sa dozvedeli o veľkých víťazstvách Alžbetinho manžela, Františka Nádašdyho nad Turkami, ktorí ho pre jeho tmavú pleť a odvahu volali Čierny Beg. Sprievodkyňa nám ukázala aj krídla tohto do päťuholníka stavaného, kedysi širokou vodnou priekopou obkoleseného a Turkami nikdy nedobytého hradu, ktoré s určitosťou obývala Erzsébet Báthory a spomenula aj tajné chodby, ktoré hradom určite vedú, no sú zamurované. Múzeum husárov, ktoré je tiež súčasťou expozície hradu, sme si však nepozreli, pretože to už bola iná kapitola dejín a s Báthoryčkou nemala nič spoločného a čakala nás ešte dlhá cesta do Čachtíc. 

Sprievodkyňa nám v autobuse postupne rozprávala o živote Erzsébet Báthory a o jej rodových väzbách, ale sme sa dozvedeli aj o tom, aký názor na jej vyčíňanie by mali súčasní psychológovia a ako by charakterizovali jej poruchu. Je jasné, že to, čo páchala, by si ako chudobná, ani v tej krutej dobe, v ktorej žila, nemohla dovoliť a jej šialené činy sa ututlávali len preto, že patrila medzi najbohatšiu uhorskú elitu. Dotkli sme sa aj témy jej hrobu, ktorý by mal byť v čachtickom kostole, no hrob sa dodnes nenašiel.

K úpätiu Čachtického hradu sme prišli už za súmraku a ohromila nás jeho majestátnosť. Slnko už zapadalo a jeho ohromné múry naznačovali, aký obrovský a silný kedysi musel byť. Počas výkladu sprievodcu o jeho niekdajších majiteľoch sme sa znova dostali až k rodu Nádašdy a samozrejme, že sme sa najviac venovali grófke, ktorá v čase, kedy bolo Čachtické panstvo v jej správe, na hrade už nebývala, no Juraj Thurzo práve jednu z veží tohto hradu určil za jej doživotné väzenie. Táto, dnes nazývaná Čierna veža, stojí dodnes a je v nej aj okno, ktoré bolo počas jej väzenia zadebnené, ale aj malý trojuholníkovitý otvor, cez ktorý jediný jej sem prenikalo zvonka svetlo. Tu Erzsébeth Báthory 21.8.1614 aj zomrela.

Cestovná agentúra jednodenne-vylety.sk - výlet na jeden deň alebo jednodňový výlet - obrázokZ hradu sme odchádzali už po tme, no v pláne bolo ešte jedno zastavenie. Ako som už spomínala, Alžbeta na hrade už nežila (bol studený, nehostinný, nemal studňu), ale mala v obci postavený kaštieľ, ktorého súčasťou boli podzemné chodby, kde sa skladovali potraviny. A práve návštevou podzemia, ktoré patrilo rodu Nádasdy, sme tento výlet zakončovali. Plní bázne sme vstupovali do priestorov, ktoré sa možno tiež stali súčasťou jej sadistického vyčíňania. Boli osvetlené sviečkami a na konci dlhej chodby stála ona. Oblečená v červených šatách, s čipkovaným golierom, perlami okolo krku, s vyčesanými vlasmi a prísnym pohľadom. V priehlbine vedľa nej bolo uväznené dievča, vedľa pohodená zakrvavená prikrývka. Dve slúžky sa bojazlivo prizerali svojej ubitej družke a nad nimi stála už spomínaná Erzsébet. Dovolila nám, aby sme sa s ňou odfotili, no nepovedala ani slovo. Stála tam strnulo a prísne, pohyby mala pomalé ... veď zomrela pred 402 rokmi, tak aby sa nerozplynula.

Rozdýchavate? Aj nám trvalo, kým sme ten úžasný zážitok, ktorý pre nás prichystalo združenie nahrade.sk, predýchali. 

A tak teda skončil výlet po stopách Erzsébet Báthory. Putovať by sa dalo celé týždne, mesiace, ba aj roky. Veď jej majetok bol obrovský! Vlastnila viac ako 40 hradov, desiatku zámkov, o jej panstvách ani nehovorím. Medzi jej najvýchodnejším a najzápadnejším majetkom musela prejsť 600 km a najjužnejšie panstvá mala až niekde v dnešnom Rumunsku.  

Ja som do okruhu zaradila to najbližšie, čo sme mohli stihnúť za jeden deň :

  • zámok Deutschkreutz, kde zasnubovala jednu zo svojich dcér a kde spísala závet
  • hrad Lockenhaus, ktorý vlastnila len 5 rokov, no môžete tam vidieť železnú pannu
  • hrad Sárvár, ktorý bol centrom jej majetkov
  • a hrad Čhachtice, kde skončil jej život.


Vedela som, že ten výlet bude náročný a aj bol, no po jeho skončení mi na ňom stále niečo nerezalo. Niekde bola chyba. Už v Čachticiach som si povedala, že ho už nezopakujem, že nebudem ako Báthoryčka, trápiť svojich výletníkov. Keď som to však povedala aj ostatným, hneď ma sfúkli, že mnohí z nich práveže boli aj viackrát na hrade v Čachticiach, no do ostatných sídiel grófky by sa sami nedostali. Nevadilo im, že boli z dlhých presunov unavení, boli radi, že sa mohli vybrať po Alžbetiných stopách.

Asi to bude pravda, veď niektorí kvôli tomuto výletu prišli až z Čiech! Stále mi však vŕtalo v hlave, čo bolo tým rušivým elementom, ktorý mne samej ten výlet kazil. A deň po výlete som na to prišla. Prestávky! Málo prestávok! Svoje výlety plánujem vždy tak, aby bol pri každom hrade či zámku aspoň chvíľu čas na prechádzky v jeho okolí či na pokojné zakúpenie si suvenírov.

A tu mi ten čas chýbal. No ale uznajte sami - na ten čas naozaj nebol čas :-)