Jednodňový výlet - výlety z mojej ponuky - každý výlet prevážne na jeden deň
Všetky výlety
Poznávací zájazd a zájazdy
Všetky zájazdy
Plán výletov cestovnej agentúry jednodenne-vylety.sk, každý výlet automaticky vo vašej email schránke
Výlety a zájazdy do vašej mail schránky

realizované výlety


Kúsok Slovenska


V túto aprílovú sobotu sme sa vybrali do okolia Žiliny. V pláne bol zámok v Bytči, hrad v Budatíne a prechádzka po Čičmanoch.

Prvou zastávkou teda bola Bytča, centrum Uhorska v čase, keď ju vlastnil palatín Juraj Thurzo. Už pri vstupe na nádvorie verejnosti neprístupného zámku, v ktorom dnes sídli štátny archív, sa malým nádvorím zámku rozniesli naše vzdychy nad neútešným stavom jeho fasády, ktorá naznačovala, aká nádherná by mohla byť, keby bol zámok opravený. Pani riaditeľka archívu, ktorú som poprosila o sprístupnenie nádvoria zámku, tieto vzdychy nepočula prvýkrát, avšak nevie spraviť nič, aby túto situáciu zmenila. Tak nám aspoň pútavo porozprávala 

  • o časoch najväčšej slávy zámku, 
  • o jednotlivých maľbách na fasáde zámku, 
  • o miestnom strašidle, 
  • o tom, kde tu väznili zbojníka Uhorčíka, ktorého tu strážil Jánošík, 
  • ale aj o tom, kde asi popravili prisluhovačov Alžbety Báthoryovej 
  • a aj o tom, ako sa na veži zámku o jednu samičku myšiaka bijú dvaja samčekovia. 


Dozvedeli sme sa toho veľa, aj sme sa prešli po ochodzi popod renesančnými oblúkmi, v ktorej sú osadené dvere jednotlivých, kedysi nádherných izieb, dnes skrývajúcich tisícky dokumentov archívu a pre nás zatvorených. Aj tak im, vraj, z ich niekdajšej krásy, už nezostalo nič.

Aj keď sa o presťahovaní archívu do iných priestorov hovorí už dávno, nič sa zatiaľ nemení a aj keby sa archív presťahoval, bude potrebných veľa peňazí na to, aby sa zámku v Bytči navrátil jeho pôvodný vzhľad. Tak sa zatiaľ stalo len s budovou Sobášneho paláca, ktorú dal hneď vedľa zámku postaviť Juraj Thurzo, aby mal kde oženiť svojho jediného syna Imricha a vydať sedem dcér. Aj táto, dnes obnovená stavba, bola v havarijnom stave, no dočkala sa svojej obnovy. Podlaha aj strop hodovacej siene sú síce nové a reštaurátorom sa nepodarilo objaviť z jej výmaľby dostatok fragmentov na to, aby sa dala obnoviť, ale aspoň niečo sa zachránilo. 

Po prestávke na obed  sme sa odviezli do hradu v Budatíne, ktorý bol tiež po dlhoročnej obnove verejnosti otvorený len v lete 2016. Zaujímavý je tým, že má niektoré izby doslova prilepené k hradnej veži, ktorá hradu dominuje. To bola aj prvá stavba, ktorá tu stála už dakedy v 13. storočí. Na rozdiel od iných hradov či zámkov, kde sa v ich liste vlastníctva vystriedali desiatky majiteľov, mal však Budatínsky hrad majiteľov v podstate len troch, čo je tiež vzácnosť. Matúša Čáka Trenčianskeho, Szunyogovcov a Csákyovcov. Keďže nám sprievodkyňa na hrade spomínala len novšiu históriu hradu spojenú len s Csákyovcami, opýtala som sa jej, či sa zachovalo aj niečo z čias, kedy boli majiteľmi zámku Szunyogovci. Zaujímalo ma to aj preto, že je naozaj vzácne, ak hrad či zámok vlastní jeden rod 311 rokov, čo bol ich prípad. Odpovedala mi, že z ich panovania na hrade v podstate nič zaujímavé nevie, ale na moju ďalšiu otázku, odkiaľ Szunyogovci pochádzali, mi odpovedala, že z Jasenice. Keďže je Jasenica už podľa názvu slovenskou obcou, zajasala som, že po Eszterházyovcoch z Galanty a Thurzovcoch zo Spiša máme ďalší rod pochádzajúci z nášho územia. Sprievodkyňa ma však opravila, že to tak nie je, lebo to boli Uhri, mali maďarské meno a rozprávali po maďarsky! Ale ... je to podstatné? Všetkým nám je jasné, že vtedy patrilo toto územie pod Uhorsko a na úradoch sa hovorilo maďarsky. Ale prečo nestavať na tom, že rod pochádzal z obce, ktorá je dnes súčasťou Slovenska? Potom sa nedivme, že naša hrdosť je ta-tam, keď nás učia, že nám vládli cudzí zemepáni a nemáme žiadnu históriu. Máme! A aj šľachticov sme mali vlastných!

Prehliadka hradu Budatín skončila a nás ešte čakali Čičmany. To sme sa už viezli krivoľakými cestami cez kúpele Rajecké Teplice a okolo Rajeckej Lesnej, až sme cez okná autobusu uvideli typické tmavé drevenice s bielymi ornamentálnymi vzormi. Jeden takýto dom obýva aj pán Kudjak, ktorý sa na asi hodinku stal našim sprievodcom. Privítal nás oblečený v čičmianskom kroji a porozprával nám všetko o stavbe a výhodách bývania v drevenici, o tom, prečo si Čičmanci drevenice zdobili a aj o tom, kam smerujú Čičmany dnes. Zahral nám aj na fujare a píšťalke a predviedol sa aj v plieskaní bičom! Išlo mu to výborne, ale čas vyhradený pre náš výlet sa už chýlil ku koncu a tak sme sa s ním museli rozlúčiť. Ešte sme si v miestnej chalupe nakúpili neodmysliteľné suveníry a pobrali sme sa naspäť do Bratislavy.

PS.: ... a aj počasie nám vyšlo :-)